položky
EUR  0.00 s DPH
  • Zobraziť

Z máľinské túrňi pozerán

mš-04Kód
9788097229122EAN:
978-80-972291-2-2ISBN:

Miloš Hric

Výrobca:
na skladeDostupnosť:
EUR  11.49 / ksCena s DPH
Množstvo:
ks Strážiť tovar na pokles ceny
Z máľinské túrňi pozerán

Popis Z máľinské túrňi pozerán

Autor: Lomenčík Július

Viete, prečo predstavuje málinské nárečie exkluzívny typ medzi slovenskými nárečiami?

Prečo sú o Málinčanoch široko-ďaleko známe výroky šťeri voze Máľinčanó a edon motakars a šesťďeseiťi ló, mašinka ňevládze?

Čo boli a ako prebiehali šúpačky?

Ako sa tancovali križľovance?

Akými príbehmi a rozprávkami strašili v Málinci deti?

Odpovede na tieto ale aj mnohé ďalšie otázky nájdete v knihe Júliusa Lomenčíka Z máľinské túrňi pozerán, ktorá je zaujímavým rozprávaním nielen pre Málinčanov, ale pre každého, kto sa zaoberá dejinami regiónov, jazykovedou či folkloristikou. Prostredníctvom mozaiky zo spomienok Málinčanov, archívnych materiálov a odbornej literatúry sa zoznámite s tradičnou ľudovou kultúrou v tejto svojráznej hornonovohradskej obci. Kniha „je bránou do štúdia duše a myslenia Málinčanov“. (L. Lenovský).

V piatich kapitolách sa čitateľ zoznámi s málinským nárečím, materiálnou i duchovnou kultúrou, rozprávaniami, spomienkami, rozprávkami, povesťami i piesňami z Málinca a napokon i s osobnosťami, ktorých život je spojený s touto malebnou obcou.

Publikácia ponúka súhrn informácií o kultúre v Málinci za posledných 150 rokov, pritom zostáva pútavým a zábavným čítaním, a to najmä vďaka bohatému výberu ukážok ľudovej slovesnosti a príbehov v málinskom nárečí.

Tu son predávau kravu na našon jarmoku. A ľiďei odo mňei kupovaľi. Prišľi aj pán seňior. No a tak son človekovi isťeu, aľe mocňe za tú kravu, že dá ot pä(t) do šes. Pán seňior, dá ot pä(t) do šes. A ón vraví: „Janko mój, za najľepšiho cirkevňíka son ťa rátau, aľe aj te tak cigáňiš ako druhí. Prečó, pán seňior? „Ale ot pä(t) do šes? Aňi vimäno ňemá na to.“ A jei son iba tvrdo čakau, kín ma viplaťei. Poton son mu povédau: Pán seňior, či praudu mán, či ňéman? A ot pä(t) do šes, keľko je to u vás? Ňe veďeu. U mňei ot pä(t) do šes je ľen ľiter. A ón sa tode buchou po hlave. Éj, toto je vraj tá gimnázija.

Na rozdiel od rozprávky je povesť príbehom, ktorému rozprávač i poslucháči veria, resp. pokladajú ho za pravdepodobný a možný. Rozprávanie zobrazuje rôzne reálne (historicky existujúce) či iracionálne (poverové) postavy, udalosti a deje, ktoré sa úzko viažu na rozprávačove okolie z dávnej alebo nedávnej minulosti. Povesti – tradované ľudové dejiny – historicky nesiahali veľmi hlboko. Jadro repertoáru v živej tradícii tvorili prevažne udalosti posledných sto – dvesto rokov.

V Málinci z pohľadu klasifikácie povestí zaznamenávame hlavne miestne povesti, ktoré sa voľne priraďujú k rozprávaniam zo života, spomienkam a zážitkom rozprávača, ktoré prejavujú podobné formálne aj funkčné znaky ako povesti.

Z povesťového rozprávania sa v málinskej kolektívnej pamäti najviac uchovalo rozprávanie o prepadnutých zvonoch, resp. zvonových jamách, ktoré sa ústne tradovalo v rôznych podobách.

„Bolo to vraj uš dávno, kot Máľinčaňei si postaviľi kosťeu aj túrňi. Na túrňi maľi novei zvone a že bole veľké a pekňe hlásele, šaďe si jich chváľiľi. Edo ras voľakto zomrev. Kceľi zvoňiťi a zvonó ňigďe. Hňeď rozhlásiľi, že zvone skapale a daľi sa hľeidaťi. Po krátkon čase jich našľi. Bole na ozďínské túrňi. Ozďinčaňei jich vraj ukradľi preto, žebe sa Máľinčaňei ňémaľi s čin chváľiťi. Také zvone tode na bľísku ňigďe ňebole. Ale kot Máľinčaňei zvone peitaľi, ňekceľi jin jich daťi, iba ač si jich sami odňesu domó. Čó maľi robiťi? Miseľi zvone sami z túrňe zňésťi a odňésťi naspät domó. To ale ňebou fígeľ. Zvone vraj ňésľi čez horu vrch Hradon (bývalý Ozdínsky hrad). Kot prišľi na samei vrch, miseľi si odeichnuťi, ľebo jich zvone veľmo zmordovale. Ako vraj skládaľi toho veľkiho na zen, pricvikov voľakereme prs na nohy. Tót v boľasťi zaklev, žebe sa prepadle naničhodnei zvone. A ďiv ďivúci... . Zvone sa navozaj prepadle, aňi ot tode vraj ňinto chíru o ňich. Aňi Ozďinčaňei, aňi Máľinčaňei už z ňich ňič ňemaľi. Ešťe aj ňes té prépadľine vidno a volajú ich Zvonové jame.

Té zvone od tech čás každech seďen rokó zvoňei a víle priton spévajú. Aľe ich ňi každei počúťi móže, iba tót, čó si to zaslúži. Té zvone son ňiedoras počúv, zňelo to ako zo zeme spoza Vrch Hradu. Aľe víle spévaťi son ňepočúv, aj kot ma veic razí buďiľi v noci.“


„Dakode Máľiňec s Ozďínom boľi edná cirkev. Aj kosťév maľi iba edon. Stáu na kopci medzi Máľincon a Ozďínom. Kod sa čak bolo način ďeľiťi, ňijak sa ňeveďeľi dohodnúťi. Aj edňí, aj druhí kceľi šetko. Ňič ňekceľi ten druhin nahaťi. Kosťév ostáv Ozďinčanom, tót sa čak ňedau do Máľinca preňésťi, a tak si Máľinčaňei novej postaviľi. Aľe s toho ďalšiho si šetko pre sebej, povedzmo, ako je, kceľi zobraťi. Kceľi cirkevné zeme, aj zvone s kosťela. Ozďinčaňei aj to boľi žďi skúpi, ňekceľi Máľinčanom ňič daťi, ešťe ot ňich chceľi, abe sa ot Ozďína vikúpiľi. Tak sa medzi sebó začaľi ňespósobňe škrépiťi, ako je v bibľii napísanó perešiťi. Té zeme, o keré šlo, sa ešťe aj ňes volaju Perešon. Kot sa in ňepodarelo aňi zvone poďeľiťi, Máľinčaňei sa vibraľi, že ich ukradnu. Tak sa aj stálo. Ľenže zvone bole ťašké, ňedale sa na edon dúšok do Máľinca preňésťi. Miseľi si odejchnuťi. Ako ich tak skládajú, voľakeremu pricviklo prs. Tót sa ňevedeu zdržaťi, tak zakleu: Bodaj sťe sa prepadle. Aľe to ňémau povédaťi, ľebo zvone sa hňet prepadle. Aňi Ozďinčaňei, aňi Máľinčaňei uš z ňich ňič ňemaľi. Ešťe aj ňes té prépadľine vidno a volaju ich Zvonové jame.

Té zvone od ťech čás každech seďen rokó zvoňei a víle priton spévajú. Aľe ich ňi každei počúťi móže, iba tót, čó si to zaslúži. Té zvone son ňiedoras počúu, zňelo to ako zo zeme spoza Vrch Hradu. Aľe víle spévaťi son ňepočúu, aj kot ma vejc razí buďiľi v noci. Oňi počúľi, aľe jei ňi a ňi počúťi. Ňaňa Vivľekove tí ešťe aj ňedávno té víle počúvaľi.“



„Málinčania požičali Ozdínčanom jeden zvon, lebo tedy ešte nemali vežu a keď si ju postavili, tak ich chceli naspäť. No Ozdínčania in ich nechceli dať a povedali, že zle budú robiť, ak in ho zoberú. Tak sa Málinčania v noci zobrali a vzali so sebou aj jednyho kováča stadeto a ten si sadov k tomu zvonu a nebožiecon ho krížon prevrtav. Tak in zvon nechali tan, ale s dierou. Keď in ho nechceli dať, tak nak ani oni nič z neho nemajú. Ozdínčania ho síce poton aj dali opraviť, ale on už nikda tak nespievav ako predtýn.“

 


KATEGÓRIE

Máte nápad alebo pripomienku? Napíšte nám.

Platobná metóda
Reklama

FastCentrik® - Prenájom e-shopov
kníhkupectvo Golem * kamenný obchod: Jókaiho 31 * Lučenec 984 01 * mobil: +421 908 919 502 * e-mail: info@knihy-golem.sk * facebook: http://www.facebook.com/knihy.golem

JavaScript musí být povolen