položky
EUR  0.00 s DPH
  • Zobraziť

Zažili sme vojnu

mš-01Kód
9788097203504EAN:
978-80-972035-0-4ISBN:

Miloš Hric & OZ PreHradište

Výrobca:
vypredanéDostupnosť:
EUR  18.99 / ksCena s DPH
Strážiť tovar na dostupnosť
Zažili sme vojnu

Popis Zažili sme vojnu

V knihe "Zažili sme vojnu" sú uchované spomienky na udalosti z rokov 1938 až 1945. Nejde o hodnotenie historikov, ale o zápisy súčasníkov týchto pohnutých rokov, ako ich zachytili v kronikách takmer dvoch desiatok obcí poltárskeho okresu doplnené o osobné spomienky pamätníkov.

Poltársky okres, vtedy i dnes, stál na okraji vtedajších významných udalostí politického a vojenského významu. V zápisoch obecných kronikárov (väčšinou učiteľov alebo kňazov) sa čitateľ dozvie, ako jednotlivé dejinné udalosti (vznik Slovenského štátu, vznik a pôsobenie Hlinkových gárd, Slovenské národné povstanie, prechod frontu a i.) prežívali jednoduchí ľudia. Podstatnú časť zápisov tvoria udalosti a peripetie každodenného života tematicky usporiadané, napr. hospodárske pomery (ceny, čierny obchod, mzdy), počasie, budovanie obcí a iné. Vo výpovediach pamätníkov (vojakov, partizánov, obyčajných mužov a žien a i.) čitateľ môže sledovať ľudské osudy počas prechodu frontu v danom kraji.

Obraz doby je tak jedinečne zobrazený, že čitateľovi umožní prehodnocovať doterajší obraz o druhej svetovej vojne. Nielen prijímať nové informácie, poznatky, ale aj uvažovať, dokonca aj s estetickým zážitkom, keďže autori sa nebránili ani obraznému vyjadrovaniu.



Ukážka Málinec 1939: Jeden dokázaný prípad nelojálnosti voči Slovenskému štátu predsa sa zistil. Mladý sklársky robotník Ján Hoduliak zostavil plagát protištátneho obsahu. Paulína Starove a Anna Pupalová ho nakreslili a opísali a vyložený bol na dome číslo 249. Za tento skutok Ján Hoduliak ako iniciátor a pôvodca potrestaný bol na šesť mesiacov väzenia a jeho pomocníčky po dva mesiace väzenia. Tieto si väčšinu trestu odpykali vo vyšetrujúcom väzení. Ich skutok bol málo významný.

Ukážka Málinec 1940: Knihy sa nakupovali do knižnice bez ohľadu na ich obsah, a tak sa stalo, že tam bola hromada kníh, ktoré svojím obsahom vonkoncom nepatrili do rúk neškoleného dedinského čitateľa. Pre túto príčinu Ministerstvo školstva a národnej osvety ako ústredný úrad osvetovej činnosti vydalo zoznam všetkých kníh, ktoré môžu zostať a ktoré nesmú zostať vo verejných obecných knižniciach. Na základe toho zoznamu bola revízia aj v našej obecnej knižnici. Knižnica mala pred revíziou 483 kníh, po jej uskutočnení zostalo tam len 32 kníh. Vyradené boli všetky tie knihy, ktoré závadné boli s ohľadom mravno-náboženským, ktoré po rečovej alebo citovej stránke urážali slovenský nacionalizmus a ktoré nezodpovedali v našom štáte zavedenému národno-socialistickému duchu. Vyradené knihy sa postupne nahradia knihami zodpovedajúcimi požiadavkám doby. Pre nepatrný počet podržaných kníh, knižnica sa predbežne nepoužíva.

Ukážka Poltár 1941: Zmenilo sa všetko i v našej dedine. Akosi smutno bolo. Zábavy boli zakázané. Ak bola nejaká, tak len na veľkú príležitosť, a to len do polnoci. Naša veselá mládež veru týmto nebola priamo nadšená.

Ukážka Málinec 1942
: Aby niektorí nenapraviteľní pijani mali príležitosť od svojej pijáckej vášne odvyknúť, ministerstvo vnútra ešte v roku 1940 nariadilo obciam viesť zoznam takých ľudí, zdeliť ho krčmárom a tí dostali prísny zákaz podávať im liehové nápoje. Toto nariadenie neminulo svoj cieľ. Zainteresovaným bolo verejným biľagovaním a nebolo vídať potácajúcich sa a verejné pohoršenie robiacich korheľov po ulici. Pravdepodobne, že čas, ktorý by boli v krčme zmrhali, použili k užitočnej práci, a tak nariadenie malo tak morálny ako i hmotný úspech. Toto nariadenie bolo tohto roku zrušené síce, ale nebolo badať úpadok, návrat k starým hriechom.

Ukážka Ozdín 1943: Žiaľ, musím poznamenať, že tekutina alkohol dobre tečie, ale dolu hrdlom. Či je to azda príznak vojny, že stúpa spotreba? Tu i tam bolo počuť, že sa ujímajú i karty, zvlášť u mládencov. No potešiteľné je, že nebolo rozvodov ani nemanželského dieťaťa. V divom manželstve žije jeden.

Ukážka Breznička 1944: 23. decembra ráno asi o pol deviatej smerom od Cicvára prileteli tiež tri bombardovacie lietadlá a opätovne zhadzovali bomby, ktoré ťažko zasiahli Roľnícke skladištné družstvo a na železničnej stanici jeden vagón, kde pracovali maďarskí vojaci, z ktorých päť bolo ťažko ranených. Iná hmotná škoda a strata na ľudskom živote nenastala. Roľnícke skladištné družstvo bolo veľmi ťažko zasiahnuté. Rôzne druhy obilnín, semiačok boli zmiešané a poškodené. Zmiešané obilie väčšinou odnosili nemeckí vojaci, no nechýbali ani civili. Po tomto nálete, pri ktorom bolo zhodených dohromady 34 bômb, nastala panika u civilného obyvateľstva, ale zvlášť u zásobovacieho oddielu nemeckého vojska. Začalo sa ihneď všetko baliť a pripravovať na odchod. Celá posád¬ka cez poludnie opustila našu obec a údajne šla do Očovej.

Ukážka Utekáč 1944: Dvaja Nemci, jeden dôstojník a druhý poddôstojník, sa vybrali pešo hore k závodu. Navštívili riaditeľa Bauera a po pohostení ho požiadali, aby šiel s nimi do závodu, že si chcú pozrieť skláreň. Dodnes sa nevie, či tiež neboli v civile sklári alebo pracovníci od skla, tak ich to potiahlo do nej. Napriek tomu, že ich riaditeľ odhováral a zastrašoval, že v blízkych horách sú prítomní partizáni a je preto pre nich nebezpečné sa pohybovať osamote, prinútili ho ísť s nimi do závodu. Práve v tej dobe, ako aj často predtým, sa časť partizánov, medzi nimi dokonca aj sám Nikolaj, rozprávali s robotníkmi. Vidiac prichádzajúcich Nemcov, zaujali vhodné stanovisko na ich prepad a zajatie. Stalo sa však inak. Nemci prichádzajúci s riaditeľom do haly hutskej výroby, boli zrazu obkolesení partizánmi a Nikolaj ich vyzýva „Hende auf!“. Nemci však reflexom siahajú po osobných zbraniach, a to sa stáva osudným. Dávky zo samopalov partizánov, oni padajú a riaditeľ medzi nimi stojí bledý a trasúci sa. Partizáni okamžite odoberajú mŕtvym Nemcom zbrane a doklady a už ich pohlcuje blízky les. Pracujúci občania sa tiež veľmi vyľakali týmto nepríjemným prípadom, nechávajú prácu a bežia zo závodu všetkými smermi, kde sa len dá. Do lesa, hore, dolu, každý v panickom strachu, čo bude ďalej, bezhlavo uteká. Vidiac to ženy a deti v domácnostiach, robia to isté. Mnohé rodiny mali už v tom čase vybudované bunkre. Boli to vykopané jamy v lesoch a prikryté guľatinou. Všetko bolo dobre zamaskované. V bunkroch sa dalo aj spať a v noci kúriť do kachieľ. Za pár minút ostalo v závode len niekoľko ľudí, ktorým funkcie a pracovné zadelenie nedovoľovali odísť.

Ukážka Veľká Ves 1945: Odteraz to ľudia už veľmi vážne začali brať. Na takúto streľbu neboli ani ľudia pripravení, lebo doteraz vždy dúfali, že najväčší nápor prejde na mesto Lučenec a pozdĺž komunikačných spojov. Preto nemali ešte ani úkryty. Hneď sa dali do práce na bunkroch. Neboli to ozajstné frontové bunkre, ale v sklepných pivniciach, pod obytnými domami, pri čom povaly naplnili senom, dvere zaistili hrubými hradami a obkládli hrubou vrstvou hnoja, aby v prípade priameho zásahu na pivničné dvere, v hrubej vrstve hnoja nastalo stlmenie nárazu mín alebo granátov menšieho kalibru a hrady, aby náhodilú explóziu a jej ničivý účinok zabránili črepinám preniknúť na dvere pivnice, za ktorými strachom a hrôzou naplnení ľudia mali mať svoje bezpečie.

Ukážka Kokava 1945: Ľudia ešte viac zatínali päste a dusili v sebe zlosť. Tento požiar bol zároveň i signálom pre mužov pracujúcich pod dozorom nemeckých vojakov na zákopníckych prácach, že nadišiel čas, kedy majú nájsť útulok v horách, kolešniach, ak nechcú byť odtransportovaní na prácu do Nemecka. Každý tušil, že odchodom nemeckých vojakov z obce sa blíži front a že pri ústupe berú Nemci všetkých chlapov so sebou na práce. Sotva dohorievali posledné plamienky požiaru, už sa tratili chlapi von z obce, nikto nečakal na nástup do práce. Nálada občanov sa stávala z hodiny na hodinu stiesnenejšou. Kto mohol a mal príbuzných, opúšťal obec a utekal s rodinou ku kolešniam. Kto mal dobrú pivnicu, robil v nej prípravy pre úkryt rodiny, kým nevstúpia do obce oslobodzujúce vojská Červenej armády. Mnoho bolo i takých, čo nemali kde odísť a museli zostať doma a čakať na zdrcujúce chvíle.

Ukážka Hradište 1945: Šli sme. Prví naši stravníci boli spojári. Mali ústredňu v kameňolome na Vrbici. Potom sme išli pod Hrádok, odtadiaľ na Oláchovo. Na horizonte sme mali viac zastávok. Boli tu usídlené dočasné stráže, ktoré len striehli na nepriateľa a v prípade útoku ustúpili z tejto pozície. Týmto vojakom bola zima. Boli takí skrehnutí, že sa nemohli ani najesť. Nevedeli udržať lyžicu v ruke, hneď im vypadla. Keď sme dorazili k poslednému, bolo pred polnocou. Aj nám už bolo zima. Spýtali sme sa ho: „Germánec ďeľako?“ „Iba osemdesiat metrov.“ „Tak chytro pojedz.“ „Neboj sa nič, aj Germánec večerá.“ Dal nám znamenie, aby sme počúvali. A naozaj! V nočnom tichu sme počuli cinkanie príboru nemeckého vojaka. Náš zavolal: „Fric!“ A ten sa mu ozval: „Ivan!“ Bolo to také chlapčensky nezbedné a jednak boli nepriatelia. Prosili sme ho, aby jedol, podľa možnosti čo najrýchlejšie, aby sme z tohto nebezpečného miesta čím skôr zutekali. Jeho sme nechali tam.




KATEGÓRIE

Máte nápad alebo pripomienku? Napíšte nám.

Platobná metóda
Súvisejúci tovar
Reklama

FastCentrik® - Prenájom e-shopov
kníhkupectvo Golem * kamenný obchod: Jókaiho 31 * Lučenec 984 01 * mobil: +421 908 919 502 * e-mail: info@knihy-golem.sk * facebook: http://www.facebook.com/knihy.golem

JavaScript musí být povolen